stráviť vianoce zadržaný v Bahraine - časť druhá

Autor: Jozef Toman | 29.3.2019 o 10:40 | (upravené 30.3.2019 o 16:39) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  4064x

Na štvrtý deň cesty sme konečne v Dubaji. Čaká nás už len posledný úsek, dvoj a pol hodinová jazda taxíkom. Keď sme si vydýchli a mysleli, že máme najhoršie za sebou sa znovu všetko skomplikovalo.

  30 km pred cieľom zavolal agent a oznámil, že nemôžeme isť na loď, lebo máme víza do Fujairah a loď je v Umm Al Quwain. Odporučil nám ísť do hotela, zatiaľ čo on vybaví víza.

  Umm Al Quwain je sice hlavné mesto rovnomenného kalifátu, no nemení to nič na tom, že to je úplná diera, kde nie je čo robiť. Mesto je nezaujímavé a veľmi špinavé, ekológia nikomu nič nehovorí. Ulice sú plné odpadkov a more znečistené plastami.

Ľudia žijú v úplnej apatii uprostred hory odpadkov, ktoré sa už ani nesnažia zbierať. Už si zvykli. 

  Kanalizácia bežne vytekala do mora, ako aj kúsok od hotela, ktorý susedil s miestnou lodenicou a mestskou plážou a hrdo si hovoril Pearl Beach Hotel. Skoro ráno nás zobúdzal nepríjemný alarm portálového žeriavu, ktorý neutíchol až do večera, no zdalo sa, že taká maličkosť nemôže znechutiť exotickú dovolenku Ruských a Českých turistov, ktorý sa pravdepodobne rozhodli pre túto destináciu len podľa fotografií hotelového komplexu, nevediac ako vypadá to mesto v púšti utopené v odpadkoch.

  Po piatich dňoch čakania na hoteli zazvonil telefón a agent oznámil, že víza sa nedajú zmeniť a musíme vycestovať, aby sme sa mohli vrátiť. A keďže sme prileteli, musíme odletieť. Posielajú nás cez celý Perský záliv do Kuvajtu na osem hodín. O polnoci prilietame, vybavili sme víza na letisku a o druhej sme boli na hoteli. Na recepcii som žiadal, aby ma zobudili ráno o šiestej, lebo o ôsmej letíme naspäť do Dubaju.

  O tretej ráno ma zobudil telefón z recepcie a pýtajú sa či som spokojný a či je všetko v poriadku (?!?) Odpovedal som otázkou, či sú oni v poriadku?! keďže vedia, že som mal check in o druhej ráno, o šiestej vstávam a o tretej ma budia. Ráno mi samozrejme zabudli zavolať.

 Ráno letíme naspäť do Dubaja. Po prílete, predtým než prejdeme cez colníkov, voláme agentovi, či má pre nás víza. Pre mňa nemal víza vôbec a Lukove poslal na email. Keď ich otvoril zistil, že víza sú vydané na iné číslo pasu než má so sebou, takže sme obaja bez víz a nemôžeme sa pohnúť z terminálu. Bolo desať hodín doobeda, agent tvrdí, "inshallah" ( ak boh dá ) budú víza do hodiny. Zostávame čakať pred pasovou kontrolou, na mieste, kde nie sú žiadne obchody, žiadne reštaurácie, kde je iba automat na kávu a sušienky, ktorý pravidelne navštevujeme a delíme sa o ne ako stroskotanci na opustenom ostrove. Do toho Lukovi začali chodiť správy od charterera ( Adiba - majiteľa nákladu, ktorý si prenajíma loď ), aby sme čo najskôr dorazili a išli zachrániť jeho loď, ktorá sa potápa v Perskom zálive.

  O tretej poobede sa minuli papierové Dirhamy a sušienkové hody sa skončili. O šiestej nám došlo, že dnes už víza nebudú a spíme na letisku. Snažili sme sa aspoň dostať na transfer terminál do hotela, no keďže Dubaj bol našou cieľovou destináciou, nechceli nás pustiť. Na informaciách nám poradili, že možno by nás pustili na základe online rezervácie hotelu na transfer termináli.

  Unavený po desiatich dňoch cestovania do práce a hladný sa chytáme akejkoľvek nádeje a vadíme sa s arogantnými colníkmi, ktorý nás nechcú pustiť. O desiatej večer sme konečne na hoteli.

  Ráno čaká agent na letisku, sme pripravený vyraziť a sice agent víza má a poslal ich aj mailom, no originál má u seba a medzi nami sú colníci, cez ktorých nemôžeme prejsť. Je frustrujúce, keď sa na prvý pohľad banalita stane neriešiteľným problémom. Patová situlácia trvá tri hodiny, nemôžeme presvedčiť nikoho, aby nám pomohol dostať sa k vízam.

Večer prichádzame po jedenástich dňoch cesty na loď a posádka, ktorá celý ten čas čakala na náš príchod, odchádza tým istým taxíkom.

  Dostal som super rýchlu predávku funkcie a bolo mi oznámené, že ten vrak, čo stojí za loďou je bárka, ktorú máme brať do Bahrajnu. Práve sa končila nákladka. Bárka mala 110 m a bola v zúfalom stave, nič také som dovtedy nevidel. Bola naložená 12 000 tonami púštneho piesku, ktorý sme mali brať z jednej púšte na druhú. (???)

  Púštny piesok nie je dobrý na nič, nedá sa použiť v stavebníctve, lebo je jemný ako prach, nedá sa použiť na pláže, je dobrý akurát tak na presýpacie hodiny. Na to, aby sme mohli zobrať bárku z prístavu sme potrebovali Towing certificate, teda certifikát vydaný nezávislou survey spoločnosťou pre poisťovňu, ako záruku, že loď je v dostatočne dobrom technickom stave aby vydržala cestu. Nevedel som si predstaviť, že by mohol byť vydaný Towing certificate pre bárku, ktorá nielen, že bola prežratá hrdzou tak, že sa z nej lial piesok na viacerých miestach, chýbal jej motor na kotvu, takže sa nedala ukotviť, emergency towing arrangement bol nepoužiteľný a do toho bola ešte zlomená - ponor v predu a v strede lode bol rovnaký a ponor v zadu bol o 25 cm väčší.

  O polnoci prišiel na loď surveyor (inšpektor), ktorý mal skontrolavať technický stav bárky. Samozrejme certifikát nevydal a po dvoch hodinách odišiel. Ráno, dvanásteho decembra volá agent, že sa s Lukom musíme vrátiť do Dubaja na letisko, lebo je neaký problém s vízami.

  Situlácia, kedy by mal loď opustiť kapitán a chief naraz je proti všetkým predpisom, no boli sme donútený odísť obaja na celý deň. Potom, čo sme si na letisku vystáli radu, nás prijal znudený colník, ktorý s nechuťou odložil telefon, zobral si naše pasy, pár krát klepol do klávesnice a hovorí " system down " (???) pýtame sa čo máme teraz robiť, mykne plecami a povie " skúste zajtra ". Hodil po nás pasy, zobral si telefón a odišiel. Zostali sme sedieť v nemom úžase ako na nás postupne doľahlo, že ten celodenný výlet cez púšť bol vlastne úplne zbytočný.

  V noci príde nový surveyor a znova odchádza bez vydaného certifikátu.

  Trinásteho decembra sa vraciame na letisko vybaviť víza, aby nám znova povedali to isté, systém skolaboval a máme to skúsiť na ďalší deň.

  V noci prichádza ďaľší surveyor, s rovnakým výsledkom. Nevyspatý a znechutený rozmýšlame, kde má táto rozprávka koniec.

  Štrnásteho sa vraciame na letisko, tentokrát nám tvrdia, že už je všetko v poriadku a možeme ísť.

  Pätnásteho decembra volal agent, že moje víza sú v poriadku, no Luka sa musí vrátiť na letisko.

  V poradí štvrtý survey neprešiel. Piaty surveyor bol už podplatený a certifikát vydal s tým, že podľa neho bolo všetko v poriadku a neobjavil žiadne nedostatky. 

  Luka certifikát prevzal a na druhú stranu napísal, že nesúhlasí s názorom surveyora a udal päť dôvodov, kôli ktorým bárka nie je v dostačujúcom technickom stave, aby mohla vykonať cestu.

  Päť minút po obdržaní certifikátu volal charterer, že počul, že už je všetko v poriadku a že možeme vyraziť na cestu.

  Boli sme presvedčený, že sa bárka potopí po ceste. Šestnásteho decembra sme vyrazili na cestu a hneď sme padli do takého štormu, že sa nedalo chodiť, jesť ani spať tri dni. Bárku sme ťahali na 400 metrovom dráte, celá naša zostava mala 550 metrov. Vyhodili sme o 100m drátu viac než by bolo treba v prípade, že by sa predsa len potopila, aby nestiahla ku dnu aj nás.

  Štorm trval celú cestu, všetci boli unavený a nevyspatý. Ku podivu celej posádky bárka vydržala a stále sa plížila v závese. Kontaktovali sme prístav a žiadali povolenie o vstup, no naše nábrežie bolo obsadené inou loďou. Odporučili nám hodiť kotvu a zavolať na druhý deň.

  Kotvu sme nemohli hodiť, keďže sme nemali motor, aby sme ju mohli vytiahnuť naspäť z vody. Nemohli sme zastaviť a tak pred prístavom, v mieste, kde je málo vody a veľká premávka, sme robili cirkulácie a čakali, kedy sa uvolní nábrežie. Okrem obchodných, rybárskich a výletných lodí sa tam motali Americké vojenské loďe ( Američania majú v Bahrajne vojenskú základňu ) a do toho sme sa my točili dokola s tou našou zlomenou bárkou a čakali na príležitosť vojsť do prístavu.

  Na druhý deň sme dostali povolenie a hneď po tom, ako sme vošli do vnútra sa nám tá bárka utrhla. Žiadali sme o asistenciu ďalších dvoch lodí, aby sme bárku mohli dotlačiť k najbližšiemu nábrežiu. Stalo sa to v momente, kedy vychádzala 200m kontainerová loď von a vchádzala 200m RORO loď do vnútra, zatiaľ čo my sme boli vzpriečený naprieč plavebnou dráhou. Všetci na nás kričali cez vysielačky nech sa odpraceme, no bárka bola neovládateľná. Našťastie pomoc prišla v celku rýchlo a nič sme nerozbili a bezpečne sme bárku pritlačili k nábrežiu. Počas toho manévru Luka porozpraval pilotovi celý príbeh o tom, ako nás nútili zobrať bárku z Emirátov napriek jej zlému technickému stavu a žiadal ho, aby poslal Port State Control na inšpekciu. Do pol hodiny po priviazaní bol inšpektor na palube a po skontolovaní bárky prišiel za Lukom a hovorí " kapitán, od tohoto momentu je vaša loď a posádka zadržaná na neurčito, dokým sa neodstránia technické príčiny ".

  Vedeli sme, že to sa nestane nikdy, keďže loď je zlomená. Charterer neinvestoval do údržby bárky viac než rok a neplatil posledné 4 mesiace firme pre ktorú sme pracovali - všetko zle. 19 Decembra sme zostali zaarestovaný bez možnosti vystúpiť na breh alebo opustiť loď, dochádzali nám potraviny a voda.

  Vianoce sme strávili zavretý na lodi premýšlajúc o neistej budúcnosti, ktorá vôbec nevypadala dobre. Nemali sme kuchára a tak sa vo varení striedala palubná posádka. Variť nevedel nikto. Jamie Oliver by v nemom úžase sledoval, aké kulinárske umenie predvádzali naši námorníci na počkanie. Mali sme 4 Filipíncov na palube a tak som sa zúčastnil 60 dňového ryžového festivalu proti svojej vôli. Ryžovar išiel non stop, ráno, na obed a večer. Všetci sa na ryžu tak tešili, že keď si ju na raňajky nakladali na tanier s úsmevom na perách dávali slogany ako " rrrrice power!!!!  no rice - no power !!! "

  Vianočná večera mala ďaleko od sviatočnej - klasické polievkové slíže s fusili cestovinami uvarenými spolu, takže rozvarené, s otrými naštiepanými kuracími kosťami, pravdepodobne porcovanými sekerou a ako príloha ryža. Takže cestoviny s cestovinou a ryža. A mohli to byť také dobré vianoce, keď by sa to v Španielsku všetko nezvrhlo jedným telefonátom.

  Od momentu zadržania sme sa snažili donútiť chartera, aby poslal do Bahrajnu jednu zo svojich lodí, ktorá by od nás prevzala jeho bárku a my sme mohli odísť. Po týždni napínavého vyjednávania nakoniec priplávala loď z Emirátov s vedomím, že v momente, kedy od nás preberie bárku zostane zaarestovaná.   

26. decembra prebehla výmena rukojemníkov a my sme rýchlo opustili prístav, kým to bolo možné.

  Agent nestihol vybaviť papiere na príjazd a tak nás nechceli pustiť do prístavu v Emirátoch. Museli sme zostať stáť na kotve s minimálnymi zásobami jedla do 03.0. kým sme získali povolenie na vstup.

  Myslel som si naivne, že snaď už sa nič horšie nemože stať. No prvého januára, kedy očakávate priania do nového roku, som najprv dostal správu zo Švédska od brata, že máme vážny problém vo firme a hneď na to správu od priateľky, ktorá mi oznámila, že si to celé rozmyslela a že už vlastne nie sme spolu.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?